Záblesky geniality, úlomky šialenstva

V Českej republike študujem na VŠ. Za ten čas som mal možnosť stretnúť sa s veľkým množstvom mojich spoluobčanov a vďaka tomu sa mi podarilo rozlíšiť 4 „archetypy“, ktoré sa posnažím bližšie popísať v nasledujúcich riadkoch. Ešte predtým mi však dovoľte poznámku, že tento článok nemá nikoho uraziť, ale naopak pobaviť. Tak snáď…

Tak za prvé, hrdý národniar. Tento človek sa prejavuje tým, že za žiadnych okolností sa nechce asimilovať a schuti rozpráva po slovensky 93 percent času. Tri percentá si vyhradzuje na aktívny tréning českého jazyka pod vplyvom alkoholu a štyri percentá slovníka tvorí slovné spojenie „ty vole“ a  slovíčko „naschledanou“. Hrdý národniar si nerobí ťažkú hlavu z posmeškov pochádzajúcich od jeho českých kamarátov, naopak veľmi často agituje za to, aby všetci ostatní Slováci boli ako on. Aj hrdý národniar sa však často dostáva do problémov! Na základe faktu, že od rozdelenia uplynulo už vyše 24 rokov, nastáva problém v komunikácií s mladšou generáciou. Tak si predstavte pohľady Vašich českých známych, keď rozprávate o čučoriedkach, ťave, alebo cencúľoch.  Tí odvážnejší sa vyhradia, že Vám nerozumejú, tí menej odvážni používajú univerzálnu reakciu – priblblo sa usmievajú a kývu hlavou. Taktiež mesiace v roku robia menšie problémy, tie však zmiznú vtedy, ak si dotyční uvedomia, že sú veľmi podobné s ich anglickými, resp. nemeckými názvami.

Medzistupňom sú pracovní Česi. To sú občania Slovenskej republiky, od ktorých sa vyžaduje aktívna znalosť českého jazyka v súvislosti s výkonom ich povolania, ale v bežnom živote rozprávajú po slovensky. Takže v praxi do vyzerá tak, že svoju šichtu odpracujú v češtine, na úradoch rozprávajú po česky, ale doma si otvoria pivo, zapnú televízor a schuti zanadávajú po slovensky. Ešte aby nie, keď je náš jazyk na vulgarizmy taký bohatý: drbohlav, mrdofúz, oštinoha, pucmoľa, hovniak a mnoho, mnoho ďalších.

Dostávame sa k tretej skupine. Tou sú takzvaní schizofrenici. To sú Slováci, ktorí sami nevedia, čo majú robiť. Takže to vyzerá tak, že ku Slovákom rozpráva po slovensky a k Čechom po česky. To dokonca aj v internetových diskusiách. Zdá sa Vám to na prvý pohľad možno racionálne, ale v skutočnosti je to zradné a môže v tom nastať veľký mišmaš. Napríklad pri návšteve rodiny na Slovensku sa Vám môže stať, že na obed nechcete rezeň, ale řízek, tešíte sa nie na december, ale prosinec, lebo sú vtedy Vianoce, alebo nechcete zájsť do krčmy, ale do hospody.

No a na záver moje obľúbené chci být Čech. To sú síce rodení Slováci, ktorí aj napriek tomu v bežnej diskusii, dokonca s ďalšími Slovákmi (!!!), jenom mluví a mluví a mluví. Táto skupina sa delí na dve podmnožiny: „chci být Čech, a proto je má čeština na skvělé úrovni“ a na „chci byť Čech, ale bez autokorektu a v bežné komunikácií vypadám smiešne“. Prvá podskupina je niečo ako UFO. Niektorí to videli, niektorí to počuli, ale inak je verejnosť ohľadom ich existencie celkom skeptická. Ich čeština je však naozaj takmer bezchybná a dokonca aj prízvuk je na vysokej úrovni. Za to druhá podskupina sa vyskytuje dosť často a nevrhá to na osoby príslušné k nej najlepšie svetlo. Dosť veľkú časť ich slovníka aj napriek úmornej snahe tvoria slovenské slovíčka, nevedia skloňovať a ich prízvuk znie ako papagáj, ktorý si pričuchol k toluénu. Pre Čechov sú ich chyby vo vyjadrovaní úsmevné, ba až smiešne, no a ostatným Slovákom, najmä hrdým národniarom, spôsobuje ich forma vyjadrovania zdravotné problémy.

Ďakujem za pozornosť, prajem Vám príjemný deň.